reklama

12:01

„ Čo je ? Čo sa to so mnou deje ? Veď ja som predsa už dávno mŕtvy ! " nechápal. Pripadalo mi veľmi smiešne, že niekto môže žiť v takej nevedomosti, aj keď „žiť" nie je ten správny výraz. Zomrel. Ale to už odbočujem. Bol som veľmi zvedavý, čo bude ďalej robiť, akým spôsobom sa s týmto stavom vyrovná.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„ Ako je možné, že si uvedomujem svoju existenciu ? " snažil sa pochopiť zmätok, ktorý mal v hlave.

„ Žeby naozaj na tom konci sveta, čo sa mi snažili fotrovci vtrepať do hlavy, niečo bolo ? To asi ťažko ! Ale, čo sa to potom deje ? A ako to, že som tu sám ? Kde sú všetci ? Možno to je nejaká nová forma existencie. Je to celé nejaké čudné. Koho by som sa spýtal ? "

Hlupáčik, nechápal to. Onedlho mal stáť tvárou v tvár Božej prítomnosti a Rozsudku spravodlivosti a on to ani len netušil. Bolo mi ho ľúto, ale súčasne som ním strašne opovrhoval.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„ Načo Boh stvoril takýto odpad ? " zamýšľal som sa, „ ale, veď je to úplne jedno, aj tak to nedokážem pochopiť. A rozoberať bytostné dôvody prítomnosti ľudí a ich význam v napĺňaní Božieho plánu je choré ! Nemám šancu pochopiť, prečo Boh stvoril človeka, tak nedokonalého, nehodného, plného nenávisti a iných ľudských vlastností, a pritom ho zahŕňal toľkou láskou, napriek tomu, že človeku to bolo ukradnuté. "

Ani sa mi nechcelo nad tým rozmýšľať. Bolo to pre mňa nepodstatné.

Dumal som nad hlúposťami a takmer som toho človiečika stratil z dohľadu.

„ Aha, tam je ! " zbadal som ho.

„ Halóóó, je tu niekto ? Kam všetci zmizli ? Čo je toto za debilné miesto ? Hej, pripadám si tu ako v skúmavke ! To je porušovanie ľudských práv ! Odmietam tu zostať proti svojej vôli ! Počujete ?! "

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Na koho voláš ? " postavil som sa pred neho.

Bol vydesený na smrť. Iba na mňa hľadel, neschopný vydať zo seba jediné slovo. Zaujímavý pohľad. Ešte nikdy som nikoho takto nevydesil.

„ No tak, na koho voláš ? " zopakoval som otázku.

„ Ja ... a ... na nikoho ! " triasol sa.

„ Keď na nikoho, tak na nikoho, " pomyslel som si a zmizol som mu z dohľadu.

Chvíľku sa ešte triasol a zmätene pobehoval hore - dolu, ale napokon sa upokojil.

Sedel, premýšľal a pohundrával si:

„ Tak konečne sa mi niekto zjaví a ja ... Správam sa ako idiot, veď vôbec nevypadal strašne, a už vôbec nie, že by mi chcel ublížiť. Čo panikárim, chovám sa ako sopľavý chalan. Najskôr tu kričím a potom, keď konečne niekto príde, pošlem ho preč. Som ja pekne sprostý. "

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jaj, keby tak počul, ako som sa mu smial. Celkom dobre som sa na ňom zabával.

„ Hej ty ! " osmelil sa a volal do neznáma.

Čakal som.

„ Hééééj ! " tento krát už dôrazne kričal.

„ Volal si na mňa ? " bol som zvedavý, čo povie.

„ Áno, " vypustil tenučký hlások.

„ Načo si chcel, aby som prišiel ? "

„ Chcel som sa niečo spýtať. "

Výrazom tváre som mu dal najavo, aby pokračoval.

„ Čo sa to so mnou deje ? "

„ Prišiel koniec. "

„ Aký koniec, ja som predsa už raz zomrel ?! "

„ Nie celkom, " zabodoval som.

„ Nie celkom ? A to už ako ? " bol poriadne zmätený.

„ Vtedy si zomrel iba hmote. "

„ A to teraz bude, akože, ďalší život ? "

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Možno. "

„ Ty to nevieš ? "

„ Nie, nikto to nevie, iba On ! "

„ Aký zase ... on ? "

„ Večný, všemohúci a spravodlivý Boh ! "

„ To mi chceš povedať, že boh naozaj existuje ? To ti nezjem. Čo tu robíte na mne nejaké psychopokusy, alebo čo ? "

„ Nie. Onedlho sa sám presvedčíš, že nastal koniec. Deštrukcia hmoty. Posledný súd. "

„ A kde je ten tvoj boh ? "

Neodpovedal som. Mal som sto chutí zbiť ho ako hada. Ani tu, na tomto mieste, v tejto chvíli - neveril.

„ Poď, nadišiel tvoj čas, " povedal som mu cítiac, čo mám urobiť.

„ Nikam nejdem, daj mi pokoj ! "

„ Nikto sa ťa nepýta, či niekam ideš, hovorím ti poď ! "

„ Si hluchý, nikam nejdem ! "

Asi už zabudol, ako sa triasol, keď ma prvýkrát videl, dajako mu narástli rožky. Vzal som ho teda a viac - menej násilím som s ním letel na Miesto.

„ Pusti ma, " vykrikoval, „ keď sa odtiaľto dostanem dám ťa na haagsky súd ! Nikto si nebude so mnou robiť čo chce ! Počuješ, myslíš si, že keď si silnejší, tak ... "

Mal som ho plné zuby. Najradšej by som ho ...

Dorazili sme.

„ Sme na mieste ! "

Zložil som ho, vypočul som si zopár nadávok ... Keď sa trochu upokojil, začal pozerať okolo seba.

„ Čudné miesto, " zabudol sa aj rozčuľovať, keď to videl, „ je tu toľko svetla, ale nikde nevidím žiadne slnko. Čo sú to za osoby, vyzerajú ako ľudia, ale nie sú ? " pýtal sa na postavy, ktoré videl pred Trónom.

„ To sú tí, ktorí čakajú na rozsudok. "

„ Ty brďo, tak ono je to naozaj pravda ? "

„ Veď som ti to vravel. "

„ Kto nás bude súdiť ? "

„ Sediaci na Tróne. Jedných odsúdi na smrť, druhých na život. "

„ Hm, " zamyslel sa.

Stál a pozeral vôkol.

„ Smrť je peklo a život nebo ? " pokračoval po chvíli.

„ Aj tak by sa to dalo povedať. "

„ A ja kam pôjdem ? "

„ Už som ti povedal, že to vie iba On. "

„ On si to všetko pamätá ? "

„ Pamätá ?! Je to predsa Boh ! "

„ Hm. Áno. Jasné. "

Nemyslím si, že mu to bolo jasné, ale aspoň sa tváril chvíľku múdro.

„ Kto vlastne pôjde do neba ? "

„ Nepoznám ich po mene, " uťahoval som si.

„ No tak ... "

„ Tí, ktorí sú zapísaní v Knihe Večného Života. "

„ Tá kniha rozhoduje o tom, kto pôjde do neba ? "

„ Svojim spôsobom. "

„ Kto napísal tú knihu ? "

Zaskočil ma, ale nechcel som mu povedať, že neviem. Nikdy som nad tým nerozmýšľal.

„ To ti nemôžem povedať ! " neklamal som, nemohol som mu to povedať, lebo som to nevedel.

„ Čo keď tam niekoho zabudli napísať ? "

„ Nemohli zabudnúť ! "

„ Ako to vieš ? "

„ Myslím si ! "

„ Takže nevieš ?! "

„ Nie neviem, ale určite sú tam všetci ! "

Dostal ma úplne mimo. Ešte chvíľu a začal by som pochybovať.

„ Boh povedal, že v tej knihe budú všetci ! Takže je to tak ! " vynašiel som sa.

„ Tak to už hej. "

„ A ty sa nebojíš, že pôjdeš ... "

„ Nie, prečo !? Sem - tam som síce mal drobné delikty, ale to nebolo nič závažné. "

Takto sme sa rozprávali ešte nejaký čas. Povedal som mu takmer všetko, čo som vedel o Bohu, o pekle a o nebi ... Jednoducho, snažil som sa ho dostať do obrazu.

„ Už je rad na tebe, " hovorím mu.

„ Poď so mnou ! " nechcel ísť.

„ Toto si musíš vybaviť sám ! " tvrdo som poznamenal.

Anjel, ktorý stál pri tróne pozrel na mňa a potom na neho hovoriac:

„ Pristúp ! "

Podišiel teda bližšie.

Sediaci na tróne povedal anjelovi, stojacemu pri veľkom podstavci:

„ Pozri sa, či je jeho meno zapísané v Knihe Života ! "

Anjel sa pozrel do knihy a povedal:

„ Jeho meno tu nie je ! "

„ Choď teda tam, kam patríš - do večného zatratenia, kde bude len plač a škrípanie zubami ! "

„ Nie, počkajte ! Pozrite ešte raz do tej knihy, veď ste ju celú neprelistovali ! " začal volať, „ nebol som o nič horší ako ktorýkoľvek iný ! Nevedel som ... Ako ma môžete súdiť za to, o čom som nevedel ?! Prosím, zľutujte sa ! Ja ... " snažil sa zachrániť nezachrániteľné.

Anjel sa otočil k nemu.

„ Pozrime si tvoj život ! "

A odrazu sa všetci pozerali, ako sa premieta všetko, čo kedy urobil. Bolo to veľmi skľučujúce. Všetky jeho previnenia, sa akoby zvýrazňovali krikľavými farbičkami.

„ Nie, to nie je pravda ! Ja som to tak ... Nevedel som ... "

Jeho vzlyky nikoho nezaujímali, snáď iba ja som sa zamýšľal nad tým, čo s ním bude.

„ Vrhnite ho do večného ohňa ! " vravel Sediaci na tróne.

„ Niéé, " zúfalo kričal, „ nechcéém, niéé ! "

Márne. Jeho hlasný krik sa ešte chvíľu ozýval, časom však zoslaboval, až napokon úplne stíchol.

X X X

Precitol. Akýsi druh bezvedomia, ktoré na neho pôsobilo, vyprchal. Vyzeral inak ako predtým. Bol celý v čiernom ako intelektuál. Aj kvalita jeho bytosti sa diametrálne líšila od tej, ktorú som videl naposledy.

Otvoril oči. Pozeral dookola a nemohol uveriť tomu, čo videl:

Všade okolo bola neopísateľná krása. Absolútna harmónia a dokonalosť. Stromy prenádherne šumiace svojimi listami, keď sa roztopašný vietor s nimi pohrával. Tráva, akoby hladila nohy a kamene sa samé uhýbali, aby ho azda neporanili. Potok prednášal krásnu báseň o priezračnej vode v ňom tečúcej a hory si pospevovali rajské zbory, ktorých tóny sa nedajú opísať. Vtáčiky trilkovali melódie s hláskami, aké im mohol závidieť aj Pavarotti. Nad touto nádherou sa vypínala večná dúha a spolu s neprestajne usmiatym slniečkom, privádzali toto dielo k dokonalosti.

„ To je fantázia ! " tešil sa, „ tak niekto sa pomýlil a ja som sa dostal sem ! No to je dobré ! Takže tá dokonalosť nie je úplne dokonalá ! Predsa sa niekto kopol ! Ha-ha-ha, vedel som, že to nakoniec dobre dopadne. Nemusel som sa vôbec báť. "

To, čo hovoril, sa nedalo počúvať.

„ Načo som sa s ním vôbec rozprával ? " rozčuľoval som sa.

„ Hej anjel, " smial sa, „ keby si ma tak teraz mohol vidieť, zbúrali by sa všetky tvoje teórie o spravodlivosti ! Ha-ha-ha ! "

„ Vidím ťa, a čo má byť ? " zjavil som sa odrazu pred ním.

„ Ni ... nič ! " povedal prekvapene.

„ Čomu sa tak raduješ ? "

„ Počkaj, najskôr sa ťa spýtam: keď bol už raz niekto „zaradený", je to naveky ? "

„ Áno. "

„ Tak potom si niekto tento omyl škaredo odskáče ! "

„ Aký omyl ? "

„ Že, aký ? Mal som ísť do večného ohňa ! A ja som ... v nebi ! " vysmieval sa.

„ Ty nie si v nebi ! " snažil som sa ho vyviesť z omylu.

„ Nie, a kde som ? " na chvíľku zvážnel.

„ Si v pekle ! " šplechol som mu, mysliac si, že ho žarty prejdu.

Vybuchol smiechom.

„ To, to snáď, " rehotal sa, „ to snáď nie je pravda ! Ľudia na Zemi sa snažili žiť podľa niečoho, čo je celkom choré ! Namáhali sa a odopierali si, aby išli do neba a ja som nerobil nič a dostal som sa sem - do raja ! No, to mi je už len trest ! "

Znelo mi to ako rúhanie, ale myslel som si, že sa zbadá. Možno časom.

„ Ale si tu sám ! "

„ No a čo, aj tak nie som príliš spoločenský, " smial sa ďalej.

„ Rob, ako myslíš, " ... a zmizol som.

Mal naozaj úžasnú radosť z toho, ako so všetkými „vybabral". Bol spokojný sám so sebou.

Dlho a veľmi často som ho pozoroval. Keď som videl jeho spokojnú tvár, videlo sa aj mne, že spravodlivosť pokrivkáva, ale to nebola moja vec.

Raz som prišiel k nemu.

„ Helou endžl, ako sa máš !? "

„ Dobre, a ty, ako vidím, tiež. "

„ Áno, je to fajn. Nič nerobím, všetko mám, hladný nie som. Pohoda. "

„ Nič ťa netrápi ? " spýtal som sa, napriek tomu, čo som videl.

„ Nie, nič. "

Na moment sa odmlčal.

„ Ty, a rozmýšľal si niekedy nad tým, prečo si tu ? "

„ Samozrejme, " odpovedal som.

„ A na čo si prišiel ? "

„ Na nič. "

„ Takže si tu zbytočne ?! "

„ Nie, Boh má pre mňa nejakú úlohu ! "

„ Akú ? "

„ Neviem, to vie iba On ! "

„ Tak, prečo potom žiješ ? "

Pomaly, ale isto mi začínal pekne liezť na nervy.

„ A vôbec, čo ťa po tom !? " okríkol som ho.

„ Neskáč, len sa tak pýtam ! "

Chvíľu som sa na neho pozeral.

„ Vieš čo, ja už radšej pôjdem. "

Nechcel som totiž pokračovať v tejto konverzácii. Zdala sa mi nevhodná.

„ Tak čau, " zamával mi.

„ Čau, " odzdravil som.

Odvtedy som sa takmer permanentne zamýšľal nad tým, prečo som tu, ale odpoveď som nájsť nemohol. Strácali sa mi súvislosti a pochopiť to rozumom vôbec nemalo cenu. Rozum nie je na pochopenie, ale na rozmýšľanie. Zvedavý som bol naďalej, ale absolútne sa mi to nedarilo zakrývať. Napokon si to všimol aj človek.

„ Zdá sa mi, že si v poslednom čase nejaký podráždený ?! "

„ Ani nie, len nad niečím premýšľam. "

„ Nad čím ? "

„ To je jedno, " povedal som a on z môjho pohľadu pochopil, že sa o tom nemienim baviť.

Lovil som dajakú tému na rozhovor, ale nič normálne ma nenapadalo. Ticho som byť nechcel.

„ Môžem sa ťa na niečo spýtať ? " začal som.

„ Jasné. A na čo ? "

„ To je jedno. Vždy si sa ma vypytoval ty, tak teraz sa budem ja. "

Naozaj to tak bolo.

„ Dobre. Nech sa ti páči. "

„ Aké je to: byť človekom ? "

„ Normálne. Ráno si vstal, umyl si sa, šiel si do práce ... "

„ To viem, ale ako si sa cítil ako človek ? "

„ Je zvláštne, že teraz, keď o tom hovorím, nemôžem povedať, že by som sa cítil dvakrát príjemne. "

„ Teraz sa cítiš lepšie ? "

„ Áno, nič ma nezväzuje. "

„ Ako to myslíš ? "

„ Žiaden zhon, stres, nervózny šéf ... "

„ Ahá ! Nad čím uvažuje taký človek ? "

„ Zvyčajne nad sebou, peniazmi, prácou a tak. "

„ Rozmýšľa niekedy aj nad Bohom ? "

„ Ani nie. Možno. Ako ktorý. "

„ A nad nebom a peklom ? "

„ Asi nie. "

„ A teraz, zamýšľaš sa niekedy nad tým, ako vypadá nebo ? "

„ Nie, načo !? "

„ Aké to tam podľa teba je ? "

Začal mi ho opisovať do najmenších detailov. Pre neho to bol dokonalý raj.

„ Ale, to všetko máš aj tu. "

Pozeral sa dookola a sám videl, že je to tak. Veľmi zvláštne sa na mňa pozrel a ja som cítil, že sme sa stretli naposledy.

X X X

Často som ho pozoroval. Môžem povedať, že sa zmenil na nepoznanie. Úsmev z jeho tváre sa stratil. Tá iskra, ktorú v sebe mal, zhasla. Nemohol nájsť pokoj. Stále iba chodil ako bez duše. Nič ho už netešilo. Občas na mňa zavolal, ale ja, ani neviem prečo, nemohol som ísť za ním. Všetko pre neho strácalo zmysel, hodnotu. Neustále ho totiž prenasledovala myšlienka:

„ Keď je toto peklo, tak aká nádhera musí byť potom v nebi ?! "

Utrpenie, ktoré zažíval gradovalo. Myšlienka na nebo ho priam zožierala !

Dôležité bolo, aspoň pre mňa, že sa mi už pomaly začala rysovať aj silueta Spravodlivosti. Práve som videl, čo je to peklo pre tohto človeka. Keby mohol, určite by sa zabil. Nemohol. Po celú večnosť ho táto bolesť bude prenasledovať. Ako hovorí Písmo: „ Tam bude plač a škrípanie zubami, " alebo, „ ... a tí budú hodení do večného ohňa, " tak aj on ponesie kôš Božieho hnevu, ako trest za svoje skutky.

Človeku to nedalo a rozoberal svoj problém, ako sa len dalo, len aby sa priblížil myšlienke na nebo. Napokon prišiel na to, čomu sa ešte prednedávnom vysmieval ... Pochopil, čo je pre neho peklo - uvedomenie.

A vtedy zaznel z neba hlas:

„ Človek, tvoj trest sa počal napĺňať ! "

Martin  Kováč

Martin Kováč

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Člen fabriky na nápady. Zoznam autorových rubrík:  InternetSpoločnosťSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu