Pre mňa je Facebook pracovný nástroj, to ale nič neznamená. Nechodím naň samozrejme iba pracovne. Prídem tam, a naozaj iba vyjadrím v krátkosti to, čo mám momentálne v hlave prostredníctvom pár slov v podobe metafory. Je to pre mňa vlastne iba nejaká forma psychoočisty mojej hlavy. Prečo to vlastne robím? Ak si odmyslím spomínanú očistu hlavy, nenapadá ma iný súkromný dôvod...
Ale boli aj časy, keď som tam chodil dvadsaťkrát denne a riešil som tam úplne všetko, čo okolo mňa vôbec prešlo... Dokonca som večer utekal z práce, aby som sa pozrel, čo má kto nové a aké boli reakcie na to čo som napísal. Až raz som si uvedomil, že mám z toho podobný pocit ako keď som hral hru Bitefight. Podstata pre mňa spočívala v tom, že som si denne "musel" odohrať nejaký čas, aby som zostával v rámci rebríčka na nejakej pozícii. Problém nastal, keď som mal ísť do kina, do ktorého som vtedy nešiel, lebo som si "musel odohrať svoj čas". Aj tu v prípade Facebooku som si uvedomil, že mi pomaly organizuje čas. Netvrdím, že všetci ste psychopati ako ja. Mne príde smutné, že ľudia sa pomaly nestretávajú, komunikujú cez sociálne siete, ktoré sú pre mňa neosobné...
Ďalším z rozmerov je napríklad množstvo aplikácií, ktorých odkazmi a výtvormi sú obsypané naše nástenky a pomaly je problém sa doklikať na nejakú serióznu informáciu. Príde mi to dosť chladné, keď cez aplikáciu XY, ktorá posiela virtuálne darčeky, pošlem pozdrav všetkým ľuďom z mojich "priateľov", z ktorých s väčšinou som sa nevidel ani nepamätám kedy, a vlastne im ani nič priať nechcem, lebo za normálnych okolností by som ich určite nekontaktoval.
Posledným rozmerom, ktorý ja vnímam negatívne je to, že sa vytvára určitý, preháňam, spoločenský tlak na to aby som na Facebook chodil. Ak sa z času na čas spýtam niekoho, čo má nové, povie mi dve vety a odkáže ma na Facebook. Ak sa chcem dozvedieť akúkoľvek informáciu o mojich známych či kolegoch som nútený ju hľadať na Facebooku, lebo keď niekomu zavolám, alebo sa stretnem, odrazu akoby sme stratili schopnosť komunikovať. Ľudia, s ktorými som si nedávno skvele rozumel mi nevedia už nič podstatné a súvislé povedať, zato napísať mi vedia čokoľvek.
V rámci voľnočasových aktivít pre deti som pripravoval za detskej asistencie jeden projekt. Aby to nebolo komplikované, komunikoval som s nimi cez internet. Ukecané zlaté detiská, ale keď sme sa stretli, a mali o veciach rozprávať, zistil som, že nevedia ako. Nedalo sa napísať len "ok, xixi, btw, lol a rofl".
Je to pre mňa začarovaný kruh, z Facebooku nadšený nie som, ale bez neho sa nič nedozviem. Je to tak, alebo je to iba moja schizofrénia?
