Je to pár týždňov dozadu, keď vypukla kauza Gorila... Zaplnila nám zopár námestí, počuli sme prvoplánové aj druhoplánové požiadavky, silné vyjadrenia aj obhajovačky tých, ktorých sa to týka. Prvý impulz, ktorým bola emócia akosi pominul. Na námestia už nechodí toľko ľudí... Čo z toho zostalo dnes?
Asi už iba zabudnutý pocit, že by ste snáď predsa len mohli niečo zmeniť. Možno niekde vo Vás naozaj driemalo malé svetielko nádeje. A čo? Zhaslo?
Zostali ste akýsi zaskočení, že sa niečo neudialo hneď? Mnohí ste čakali niečo, niečo, čo ani nedokážete pomenovať, ale jednoducho ste cítili, že by to vo Vás vyvolalo pocit zadosťučinenia... možno za celé tie roky, čo ste zo seba nechali robiť idiotov. A zaslúžite si vôbec niečo iné? Iba ste zatvárali oči a tvárili sa, že je všetko v poriadku. Koľkí z Vás si naozaj mysleli, že politici, ktorých ste volili, Vás budú dôstojne reprezentovať v parlamente bez toho, aby mali z toho osobný prospech? Videli ste za svoj život veľa takých politikov, ktorí by napríklad hlasovali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia? Takých, ktorých by nezväzovali stranícke rovnošaty? Všetci veľmi dobre viete, že politika je hnusná špinavá hra, ktorá aj zo slušných ľudí urobí časom bezcharakterné príšery. A napriek tomu ste boli náchylní na chvíľu uveriť... Je to prirodzené ľudské myslenie a niekde hlboko vo Vás zakorenená túžba po spravodlivosti...
Prečo si to myslím? Pretože som taký istý ako Vy! Napriek tomu, že som vedel... nemal som žiadne ilúzie, predsa som na chvíľu uveril... ale už som späť.
